Stredoveké kláštorné záhrady a pestovanie liečivých bylín
V stredoveku boli kláštory nielen miestom modlitieb, ale aj strediskami pestovania liečivých rastlín a uchovávania prírodovedných poznatkov. Kláštorné záhrady, premyslene rozdelené na bylinkové záhony, ovocné sady a rajské dvory, poskytovali potraviny, lieky a priestor na rozjímanie. Prejdime sa ich zeleným svetom, kde sa úžitok spájal s krásou a duchovnou symbolikou.
PhDr. Barbora Půtová, Ph.D., Ph.D. et Ph.D
V stredoveku boli kláštory centrami a sprostredkovateľmi prírodovedných a liečiteľských poznatkov. Prispievalo k tomu pestovanie bylín, korenín a iných rastlín a plodín. Záhrady liečivých rastlín alebo bylinkové záhrady (herbularius) tvorili neoddeliteľnú súčasť kláštorných areálov. Často boli začlenené do viacerých funkčných celkov, ktoré sa vyvinuli do záhradných komplexov.
Dispozícia stredovekého kláštora vychádzala z ideálneho vzoru benediktínskeho kláštora v St. Gallene vo Švajčiarsku. Jeho zachovaný pôdorys zo začiatku 9. storočia ukazuje tvar jednotlivých záhrad a sortiment pestovaných rastlín.
Okrem záhrady s liečivými rastlinami sa na území kláštora zvyčajne nachádzala aj zeleninová záhrada, ovocný sad (štepnica) a v niektorých prípadoch aj vinice alebo chmeľnice.
Keďže mníšske rády vyžadovali sebestačnosť, mnísi sa zameriavali na samozásobovanie. Práca v záhrade a pestovanie liečivých rastlín tvorili bežnú súčasť každodenného života mníchov.
Spracovanie liečivých rastlín, výroba liečivých prípravkov a ich aplikácia boli vtedy spojené so starostlivosťou o chorých, starých, chudobných a núdznych. Súčasťou kláštora sa preto postupne stala nemocnica a lekáreň.
Mnísi uchovávali a šírili poznatky o praktickom využití rastlín. V kláštorných záhradách mnísi pestovali známe aj menej známe rastliny, ktorých liečivé účinky stále testovali. Zároveň zdokonaľovali metódy pestovania a podieľali sa na pestovaní pôvodných druhov liečivých rastlín.
V stredoeurópskych kláštorných záhradách sa postupne vysádzali nepôvodné druhy liečivých rastlín pochádzajúce zo Stredomoria a západnej Európy.
Liečivé byliny sa pestovali v obdĺžnikových záhonoch oddelených od okolitej pôdy prútenými ohrádkami alebo drevenými doskami. V bylinkových záhonoch sa pestovali aj rastliny na farbenie látok (napr. Požlt farbiarsky), výrobu likérov (napr. Ruta voňavá), úžitkové rastliny (melón, reďkovka, ligurček atď.) a okrasné kvety (ľalie, maky a ruže).
Medzi najčastejšie pestované liečivé byliny však patrili Šalvia lekárska, Medovka, Mäta pieporná, Fenikel obyčajný, Rozmarín lekársky a Betonika lekárska.
Mnohé úžitkové a liečivé rastliny, ako sú ruže, kosatce a ľalie, sa používali aj na výzdobu interiérov kostolov a kláštorov, kde mali okrem estetickej funkcie aj symbolický význam. Úžitkové a hospodárske využitie kláštorných záhrad sprevádzali meditatívne a duchovné funkcie. Tu zohrával úlohu rajský dvor (paradisus), miesto modlitby, rozjímania a odpočinku. Rajský dvor sa nachádzal uprostred kláštora, v časti kláštora, ktorá nebola prístupná verejnosti, a symbolizoval pozemský raj. Aby bol obraz raja čo najautentickejší, na jeho povrchu sa sústredili rôzne druhy rastlín.
